Antonio von Caraffa sa narodil v roku 1642 v Neapole v bohatej šľachtickej rodine. Od svojich predchodcov nadobudol vlohy a vo veľkej miere ho formovalo aj prostredie a tradície rodu. Stal sa z neho fanatik oddaný katolíckej cirkvi a chorobne nenávidel jej odporcov, najmä protestantov.

Stal sa členom rytierskeho rádu Johanitov a v roku 1665 vstúpil do služieb viedenského cisárskeho dvora. Bol najprv komorníkom cisára Leopolda I. Postupne sa zúčastňoval na vojnových ťaženiach proti Turkom.

Už v tom čase sa prejavil svojou krutosťou, neoblomnosťou a slepou oddanosťou. Cisár využil jeho oddanosť a služby. Stal sa sprostredkovateľom Leopolda I. s poľským kráľom Jánom Sobieskym pri obliehaní Viedne Turkami. Aj týmto ťahom sa v roku 1683 cisárskym vojskám podarilo poraziť nepriateľa.

V Uhorsku boli silné vnútorné nepokoje, predovšetkým spôsobené reformačnými a protireformačnými ťaženiami. On stál na strane cisárskeho dvora a katolíckej viery. V roku 1686 ho cisár vymenoval za generála a veliteľa cisárskych vojsk v Hornom Uhorsku. V tejto funkcii prišiel do Prešova, kde bolo sídlo veliteľstva a kde bolo najväčšie centrum protestantizmu.

Usadil sa najprv v dome č. 105 a potom v dome č. 80 na Hlavnej ulici. Cisár Leopold I. po porážke kurucov a protestantov v roku 1685 udelil všetkým amnestiu, ktorá však nebola každému po vôli. Medzi takých patril aj Antonio Caraffa. Osobne žiadal cisára o potrestanie sprisahancov, podľa vzoru a situácie v Čechách z roku 1620. V meste úzko spolupracoval s jezuitmi a svoje požiadavky predkladal cisárovi naďalej, až s nimi cisár súhlasil. Využil osobné vlastnosti Caraffu a jeho prítomnosť v Prešove.

Poveril ho riadením celého procesu potrestania údajných sprisahancov proti cisárskej majestátnosti. Zámienku sprisahania Caraffa účelne využil proti aktérom reformácie, ktorí podporovali Imricha Tökölyho (v tom čase sa zdržiavali v pevnosti v Mukačeve). A. Caraffa sa stal významnou a hlavnou osobnosťou krvavého procesu v roku 1687 v Prešove. V pozadí celej akcie treba vidieť cisára Leopolda I. - Habsburského.

Prvé kroky Caraffu viedli k vytvoreniu súdneho tribunálu. Predsedom sa stal barón Juraj Wallis a žalobcom Ladislav Szentiványi. Sám Caraffa stál mimo súdu, ale vystupoval v procese z pozadia, ako Pilát. Staral sa o vyhľadávanie a prípravu obvinených, viedol vypočúvanie, mučenie a určoval tresty. Súdny tribunál sa ho obával. Každému jeho členovi, ale aj mnohým iným hodnostárom Prešova, Šariša a Uhorska hrozilo, že sa mohol ocitnúť na lavici obžalovaných. Pod týmto krutým tlakom pracoval súd a žilo obyvateľstvo Prešova.

Caraffova krutosť bola bezmedzná a postupne ešte gradovala. Prijímal dary od príbuzných obvinených a mal veľkú vidinu, že cisár aj on získa majetkové výhody po odsúdených a zbohatnie. Počas súdneho procesu bolo najukrutnejším spôsobom popravených 24 šľachticov a popredných prešovských mešťanov a 60 ďalších čakalo na jeho milosť a nemilosť v žalári.

Popravy sa konali na mieste dnešnej Immaculaty (1751) pred budovou Kolégia a šibenice boli rozmiestnené okolo ciest Prešova. Caraffa sa so svojou manželkou na tieto krutosti pozeral z okna domu č. 105.

Na rohu Kolégia a na pamiatku tejto tragickej udalosti v roku 1908 postavili pamätník obetiam Caraffovho krvavého súdu v roku 1687. Autorom sochy je ak. Sochár Béla Markupp a v jeho blízkosti sa nachádzajú pamätné dosky. Jedna bola inštalovaná v roku 1908 a druhá pri návšteve pápeža Jána Pavla II. v Prešove v roku 1995. Tie majú pripomínať mučedníkov tejto ťažkej doby, ale aj krutosti Antonia Caraffu.