Dominantou severnej časti námestia je obnovené barokové súsošie Immaculaty, obklopené parčíkom, Prešovčanmi nesprávne nazývané Trojica.

Tragické následky pre protestantskú šľachtu v druhej polovici 17.storočia v Uhorsku malo protihabsburgské povstanie vedené mladým magnátom Imrichom Tökölym (narodil sa v roku 1757 v Kežmarku) proti Rakúsku a jeho cisárovi Leopoldovi I (1657-1705).

Tököly podporovaný Tureckom a Francúzskom ovládol svojím kuruckým vojskom v rokoch 1677-1687 Slovensko až po Váh. Uznal zvrchovanosť tureckého sultána. Bojoval nielen za ovládnutie Slovenska, ale aj za náboženské práva protestantov.

Prešovskí protestanti, šľachta, zemania a mešťania boli podporovateľmi Tökölyho snáh. Po porážke Turkov spojenými poľskými a rakúskymi vojskami 12. septembra 1683 pri Viedni sa začalo rozsiahle zatýkanie povstalcov vo všetkých slovenských stoliciach a najmä v pokorenom Prešove. Porážka Turkov zhasila krátku žiaru Tökölyho hviezdy, ktorého súčasníci často nazývali "slovenským kráľom". Keďže Prešov bol strediskom povstalcov, zriadil sa tu vojenský súd na čele s generálom Wallisom, ktorého neskôr vystriedal cisársky maršal, gróf Antonio Caraffa. Ten sa stal známy svojou krutosťou, ale najmä popravami v Prešove roku 1687. Povstalcom priťažilo aj spustošenie františkánskeho kostola v Prešove.

Po donucovacích mučeniach od 5. marca do 12 septembra 1787 skončilo pod sekerou katovou 29 odsúdených. Boli medzi nimi šľachtici, zemania i mešťania - všetci evanjelici. Táto krvavá udalosť vošla do dejín ako "prešovské jatky". V roku 2004 uplynie 317 rokov od Caraffovho "krvavého súdu".

Všetkých obvinili z vykonštruovanej účastí na príprave nového sprisahania, z písomných kontaktov s Helenou Zrínskou, manželkou Imricha Tökölyho. Počas vyšetrovania boli odsúdenci vystavení surovému, veľmi krutému mučeniu. Nešťastníkov naťahovali na škripec, rozťahovali im údy, pálili nad ohňom, nohy kaličili španielskymi čižmami, podrobovali ich i tzv. Vodnej tortúre, ktorá spôsobovala ohromné bolesti a znemožňovala odsúdeným dýchanie. Po mučeniach mali väzni na mnohých miestach telo spálené na uhoľ. Mnohých takéto kruté mučenie zlomilo, priznávali sa k činom, ktoré nikdy nespáchali, zriekali sa evanjelickej viery, udávali iných len aby unikli hrozným mukám. No ani to im nepomohlo, nakoniec boli mimoriadne krutým spôsobom popravení.

Výrok súdu znel:" Na rozkaz Jeho Veličenstva súd uznáva za správne, aby sa potrestali na hrdle, a to následovne: najprv sa im na lešení odtne ruka... potom mečom hlava, potom rozštvrtení ostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest, z ktorých jedna vedie na Šariš, druhá do Šebeša, tretia do Levoče a posledná do Košíc pocestným na pobavenie a pohrdovateľom Jeho Veličenstva na výstrahu a postrach. Hlavy sa im pribijú veľkým železným klincom na šibenice".

Prvá verejná poprava štyroch popredných mešťanov (Andrej Keczer, Žigmund Zimmermann, František Baranyai, Gašpar Rauscher) sa konala 5.marca 1687 na námestí pred kolégiom. Mešťania sa po strašnom divadle rozišli domov. Ešte stále sa nemohli spamätať z toho, čo videli. Zmocnil sa ich strach. Nikto si nebol istý, či o niekoľko dní neskončí rovnako. Prvá tragédia mala svoje surové zavŕšenie podvečer, keď sa vracali z paše mestské svine. Pretože Caraffa nedovolil nič z nešťastníkov pochovať, na popravisku sa povaľovali vnútornosti obetí vo veľkej kaluži krvi. A tie sa vtedy stali potravou psov a svíň.

Prvou popravou sa súd neskončil. Ďalšia exekúcia sa konala 22. marca 1687 a jej obeťami sa stali: Gabriel Keczer, Martin Sárossy, Juraj Fleischhakker, Juraj Schonleben a Samuel Medvecký.

Nasledujúca poprava sa konala presne o mesiac 22.apríla 1687. V ten deň nedobrovoľne ukončili svoj život: Andrej Székely, Ján Bertok, Gabriel Palásthya, Juraj Kováč. Spolu s nimi vykonali vtedy kati rozsudok aj na mŕtvole Juraja Radvanského.

16. mája 1687 boli popravení: Juraj Beyegh, Fridrich a Daniel Weber. 12. septembra 1687 sa konala posledná verejná poprava. Poslednými obeťami generála sa vtedy stali: neznámi kalvínsky kňaz, Fazekas z Rožňavi a Samuel Lányi. Vo väzení bolo ešte asi 60 osôb, čakajúcich na rozsudok ešte niekoľko mesiacov.

Po zasadnutí uhorského snemu v Bratislave Leopold I potvrdil zrušenie krvavého súdu, odvolal generála Caraffu, zaviazal sa odškodniť dedičov odsúdených. Onedlho bolo z prešovského námestia odstránené katovské lešenie, oslobodení väzni sa vrátili domov a boli pochované žalostné pozostatky nešťastných obetí.

Týmto súdom chceli Habsburgovci zastrašiť odbojnú protestantskú šľachtu a meštianstvo, posilniť svoju nadvládu nad Uhorskom a upevniť postavenie katolíckej cirkevnej vrchnosti.

Lešenie Caraffovho popraviska stálo na námestí severne od evanjelického kolégia. Približne na tom mieste bolo postavené v polovici 18. storočia na uctenie pamiatky mučeníkov súsošie Immaculaty (Nepoškvrnenej Panny Márie).

Mariánske súsošie je bohato barokovo riešené sochami sv. Jána Nepomuckého, sv. Mikuláša a reliéfmi košických mučeníkov a ďalších svetcov. Na vrchole súsošia sa týči vznešená socha Panny Márie s Ježiškom, s pozlátenými korunkami na hlavách.

Najvzácnejšia návšteva v dejinách nášho mesta vôbec sa uskutočnila 2. júla 1995, keď do Prešova prišiel pápež Ján Pavol II, najvyšší predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi. Pri tejto návšteve tisícročia sa Ján Pavol II zastavil aj pri pamätníku Caraffových obetí na rohu budovy kolégia. Spoločne s evanjelickým biskupom Jánom Midriakom sa pomodlili za zmierenie a uctenie si pamiatky prešovských mučeníkov. Pripomína to aj pamätná tabuľa na kolégiu s pápežovým reliéfom.

Takto po troch storočiach zvíťazila pravda zmierenia nad náboženskou nevraživosťou a zlobou minulých časov.