Index librorum prohibitorum („Zoznam zakázaných kníh“) bol v rokoch 1559–1966 oficiálny zoznam publikácií, ktoré katolícká cirkev veriacim zakazovala čítať. Jednalo sa o spisy, ktoré mohli poškodiť vieru alebo mravy veriacich, teda o publikácie amorálne a o knihy odporujúce katolíckej vierouke a mravouke.

Kresťanská cirkev už od svojho zrodu bojovala proti názorom a knihám, ktoré sa nezlučovali s jej vierou. „Právo a povinnosť cirkvi skúmať a zakazovať knihy viere alebo mravom nebezpečné vyplýva z jej božského poslania, z podstaty a účelu cirkvi samotnej. Cirkev katolícka tohto práva vždy si bola vedomá a hneď od svojho počiatku prakticky ho vykonávala.

Mocenské údery proti pohanom a heretikom z počiatku neviedla samotná cirkev, ktorá k tomu nemala ani zodpovedajúce prostriedky, ale rímsky štát, ktorý v tomto ohľade podriaďoval svoj rozvetvený aparát jednoznačne cirkevným záujmom. Cirkevný snem v Nicej v roku 325 zavrhol spis alexandrijského kňaza Aria a cisár Konštantín vydal dekrét, v ktorom hrozil smrťou tým, ktorí by Ariove knihy mali u seba a nevydali ich na spálenie.

Pápež Pavol IV. nariadil inkvizítorom, aby zhotovili zoznam kníh zakázaných pre celú cirkev. Tento prvý celocirkevný Index bol vytlačený v roku 1557, ale na verejnosť sa dostal až v roku 1559.

Záležitosťou Indexu sa zaoberal tiež tridentský koncil, ktorý ustanovil komisiu prelátov a teológov, ktorí Index Pavla IV. upravili a doplnili a zároveň stanovili aj pravidlá pre vydávanie, čítanie a používanie kníh. Predsedom tejto komisie sa stal pražský arcibiskup Antonín Brus z Mohelnice. Index upravený z rozkazu tridentského snemu bol vyhlásený pápežom Piom IV. bulou „Domini Gregis" dňe 24. marca 1564. V roku 1571 založil pápež Pius V. samostatnú kongregáciu, ktorá sa zaoberala cenzúrou tlače. Nazývala sa Sacra Congregatio indicis librorum prohibitorum a jej povinnosťou bolo skúmať a do zoznamu zakázaných kníh zaraďovať knihy viere alebo mravom nebezpečné. V roku 1917 táto povinnosť prešla na Posvätnú kongregáciu Svätého oficia.

Index librorum prohibitorum bol od roku 1559 vydávaný opakovane do roku 1966, kedy bol zrušený. Vyšlo niekoľko desiatok vydaní. Jednotlivé vydania sa líšia hlavne tým, že sú pridávané ďalšie závadné tituly, ale občas boli niektoré zákazy aj zrušené. V roku 1835 boli napr. z Indexu vypustené spisy Galileove, Koperníkove a Keplerove. Väčšie úpravy boli urobené v roku 1900, keď bol vydaný Index librorum prohibitorum pápeža Leva XIII.

V Indexe nachádzame radu známych autorov a kníh. Figurujú tam práce popredných mysliteľov a filozofov, napríklad Montaignove Eseje, diela francúzskych osvietencov, spisy F. Bacona, Descarta, Spinozu, Hobbesa, Locka, Huma, Comta atď.

Zakázané knihy nesmeli katolíci čítať, prechovávať, prekladať, vydávať ani inak rozširovať. Následky nedodržania tohoto zákazu boli odstupňované. Niektoré nedovolené knihy („libri prohibiti") boli uchovávané v knižniciach cirkevných inštitúcií, hlavne kláštorov, vo zvláštnom uzavretom oddelení, niekdy nazývanom „karcer". Predpisy o tom, kto smie zakázané knihy čítať, sa vyvíjali.

Posledné vydanie celocirkevného Indexu vyšlo v roku 1948. Aj po tom však bol zoznam zakázaných kníh doplňovaný a bolo pripravované ďalšie vydanie Indexu. Zároveň však silnela kritika Indexu zakázaných kníh, a to aj zo strany katolíckych intelektuálov. Na II. vatikánskom koncile (1962–1965) sa niektorí účastníci otvorene dožadovali zrušenia Indexu.

Dňa 7. decembra 1965 bola zverejnená apoštolská exhortácia (motu proprio) pápeža Pavla VI. „Integrae Servandae", ktorou bola Posvätná kongregácia Svätého oficia reformovaná a premenovaná na Kongregáciu pre náuku viery. Bolo zachované právo kongregácie na cenzúru kníh. Ďalej bolo stanovené, že kongregácia bude starostlivo skúmať podozrivé diela skôr, než ich odsúdi. Autorom bolo priznané právo na obhajobu. O procese mal byť taktiež upovedomený biskup, v ktorého diecézi dotyčný autor žil. O Indexu sa dokument nezmieňoval.

Dňe 14. júna 1966 zverejnil prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Ottaviani, oznámenie o zrušení Indexu zakázaných kníh, ktorý tak prestal byť platným cirkevným zákonom. Index už nebude vydávaný ani doplňovaný. Za čítanie spisov v Indexe uvedených už nehrozí cirkevný trest.

V roku 1983 bol vydaný nový Kódex kanonického práva. Cirkevné orgány, predovšetkým rímska Kongregácia pre náuku viery, občas upozorní na určitú knihu, ktorá nie je v súlade s učením katolíckej cirkvi. Platný Kódex kanonického práva z roku 1983 však už neobsahuje zákaz čítať závadné knihy a nie sú v ňom ani cirkevné sankcie pre tých veriacich, ktorí čítali niektorú knihu, ktorá bola cirkevnými orgánmi odmietnutá. Trvá ovšem morálna povinnosť nedávať do obehu alebo čítať knihy, ktoré ohrozujú vieru a morálku. Katolícka mravouka učí, že čítanie závadných kníh nie je bez rizika, pretože môže byť príležitosťou ku hriechu a viest k otupení náboženského a mravného cítenia.

Zdroj: Wikipedia